Boli sme s mamou na cintoríne. V piatok okolo obeda, aby sme sa vyhli špičke. Áut aj tak dosť, všade rozostavaní policajti, ktorí čakali na najväčší nápor a zatiaľ nemali prácu. Vybavili sme čo bolo treba, a pomaly kráčali k autu okolo zastávky. Asi meter od zastávky stojí pánko a veselo vyhuluje medzi postaršími ľuďmi na zastávke... Výdatný dym sa dostal aj do našich pľúc.
Hovorím: "Pozri. 10 policajtov a ani jeden si to nevšimol."
Mansueta ma presviedča: "Veď stojí trocha ďalej," ...ozvala sa jej filantropická povaha.
A tak prechádzame okolo jedného policajta, slušne prídem, pozdravím a poviem kde je problém:
Z: "Dobrý deň, môžem?"
P: "Nech sa páči."
Z: "Prosím Vás, vidíte tam toho pána? Nemohli by ste mu ísť, prosím Vás, niečo povedať?"
P: "A to ako prečo???" diví sa a nechápe.
Z: "Veď fajčí...na zastávke..."
P: "No a?" pokračuje policajt a stále nechápe.
Z: "No a? Veď je na to zákon... na zastávke nemôže. "
P: "Ahá... ...no... dobre teda," povedal, ako keby to počul prvýkrát v živote.
Z: "Tak teda dovi," hovorím, a idem ďalej. Pri aute sa otočím a policajt stále stojí na tom istom mieste. Ani sa nepohol, má na saláme. Spomínam si na iniciatívu policajtov pri prekročení rýchlosti, prípadne iných priestupkoch. Ako sa potmehútsky usmieval, keď mi vypisoval predvolanie... Hovorí mi, ak máte známosti, na vašom mieste by som volal hneď teraz!
Mama mi začala nadávať. Vraj som bonzáčka a na čo som to spravila a prečo a milión ďalších výčitiek. A mne sa vynorila z pamäti spomienka ako sme kráčali po ulici v Londýne s Laurou - fajčiarkou. Zvoní telefón, hľadám ho v kabelke a zastali sme. Laura pri mne stojí a stále fajčí. Zrazu príde policajt a slušne vraví, že nech zahasí cigaretu a potom s úsmevom ukáže za náš chrbát. Bola tam čerpacia stanica, ktorá bola tak zašitá, že sme si to nevšimli. Laura zahasila, ospravedlnila sa, policajt sa usmial, zaželal pekný deň a šiel si ďalej robiť svoju prácu. Nemá to takto byť? Má.
A ja už nabudúce spravodlivým hnevom nezahorím, pretože to vôbec nemá význam. Iba si každý ťuká na čelo, či mi šibe. Ale nikto si neťuká na čelo nad ľuďmi, ktorí sa postavia do stredu zastávky a dym div, že nefúkajú do tváre všetkým naokolo. Malým deťom, starým ľuďom, tehotným ženám, mne... Je to jedno kto stojí na zastávke. A darmo máme zákon aj na moju ochranu, keď je to jedno aj policajtom. Nechcem tu moralizovať, ale prečo sa nehája aj moje práva, ale peniaze do štátnej pokladnice sa stále naháňajú aj mojimi pokutami?