Raz sme boli na horách, spolu. Stromy sa ani nepohli, iba konáre sa ohýbali pod ťarchou snehu. Stavali sme snehuliaka, pretože tak som to chcela. A ty si povedal, že to je asi náš posledný. Zasmiala som sa, že trepeš, pretože tak si to robieval. Strašil si ma, aby som si vážila všetko čo mám. Každý deň si mi pripomenul, že ani to, že svieti slnko nie je samozrejmé. Že je to vlastne zázrak. Že my sme zázrak. Bol posledný, posledný vôbec. Odvtedy nenávidím snehuliakov.
Z toho svetra si sa tešil a zahlásil si, že v takých drahých handrách by ťa mali aj pochovať. Nevedel si ma utíšiť asi hodinu, a tak si plakal so mnou. A potom si vytiahol šach, nech ma zasa raz porazíš. Víťazoslávne si po miliónty krát potiahol figúrkou, s úsmevom zahlásil šach mat a teatrálne zhodil môjho kráľa, nech to má nejaké grády. Prehrala som. Nielen v šachu. Tvoju vôňu cítim všade. A odvtedy nenávidím šach.
Keď si odchádzal, nič si nepovedal, lebo keby si povedal, nebol by si to ty. Len si sa usmial a stisol mi ruku. Odišiel si. A odvtedy nenávidím samotu.