A tak kráčam, a premýšľam čo som to zasa spravila...Stále to isté dokola...ani neviem ako dlho to už trvá, iba cítim to, čo nechcem cítiť. Sklamanie, bolesť, a prázdno? Ani to neviem poriadne definovať...Ale jediné čo robím je, že sa snažím to všetko pochopiť. Pochopiť to, čo sa stalo, aj nestalo. Ale nič racionálne mi nevychádza, ale ja predsa vždy potrebujem racionálne vysvetlenia.
Áno viem, všetky zlé veci nás posúvajú ďalej, a mňa to posunulo ďalej, no hlavne ďalej od teba. Snažím sa nájsť si k tebe cestu...nie tú čo som chcela pred tým...nie lásku. Chcem nájsť cestu späť k tebe ako ku človeku, ktorého mám stále rada, a ktorý mi chýba.
Viem, že je to so mnou občas ťažké, ale všetky hádky, ktoré som s tebou mala boli väčšinou výkriky do tmy...výkriky o pomoc. Pred tým si ich vždy počul...no dnes? Dnes na ne reaguješ podráždene, a nechápeš, že tým nie sú skutočné výčitky, ale snaha riešiť túto situáciu...Nepočúvaš už moje srdce, počúvaš len moje slová. Pozeráš sa do mojich očí, ale nevidíš už dovnútra. Už vlastne nič nechápeš, nechceš, nemusíš...ale ja ťa poznám...viem kedy sa trápiš, kedy hneváš, kedy tešíš...a na ten deň, keď budeme znova priateľmi si počkám, aj keby to malo trvať 100 rokov. Jediné čoho sa bojím a čím si vôbec nie som istá je, či tých sto rokov bude stačiť.