A pritom je toľko vecí, ktoré si myslíme, že nás čakajú. Preto sa hádame, neľúbime, možno aj nenávidíme...pretože nevieme, že Koniec je až príliš blízko.
Keby sme vedeli ako blízko je, dokázali by sme prekonať svoju pýchu a hrdosť, skloniť sa a prekúsnuť tie malicherné hlúposti...
Keby sme vedeli, že Koniec je za rohom, vedeli by sme dať najavo svoje city, kým bude neskoro. Neskrývali by sme ich za ticho, výčitky, a nemé pohľady.
Mali by sme odvahu povedať "ľúbim ťa" aj stokrát za deň, pretože radšej povedať "milujem ťa" stokrát navyše, ako vôbec...
Vedeli by sme odpustiť...aj zlé veci, aj tie, čo nám ublížili. Dokonca aj tie, ktoré nám zlomili srdce, a ktoré boleli tak veľmi, že slovami sa to ani nedá opísať.
Pochopili by sme, že je jedno kto je akej viery, vyznania, politického názoru, národnosti, pretože je to sakra vážne jedno...máme príliš málo času na to, aby sme riešili takéto hlúposti. Všetci skončíme aj tak rovnako...nikto nebude výnimkou, tak načo robiť také rozdiely.
Koniec...znie to tak vláštne...Šesť písmen, ktoré zväčša len ubližujú...Koniec vzťahu, lásky, priateľstva, Koniec života...ostávajú slzy a bolesť...a hnev, že sme nestihli to, čo sme chceli. Že sme nestihli povedať o jedno "ľúbim ťa" naviac, že sme nemali čas, že sme nemali chuť... Jednoducho Koniec.
