No vážne...normálne som mala také tie butterflies v bruchu, ako keď idem na skúšku, alebo na vystúpenie, alebo do éteru. Fakt... Ale ročník treba uzatvoriť, tak som rázne zaklopala a so vztýčenou hlavou vstúpila dovnútra.
"Dobrý deň," zdravím slušne. Moje životné krédo totiž je, že ak som ja slušná a milá, musia byť predsa aj ostatní...škoda len, že sa tým riadim asi jediná na Slovensku :)
"Dobrý..." zamumlala tmavovlasá teta za pultom, a ja som sa poobzerala po miestnosti. Hrozný bordel, všade krabice, papiere...Nemala som si kam položiť ani papier...ale nevadí. Stále pozitívne naladená sa usmievam na tetušku.
"Čo chcete?!" pýta sa ma s plnými ústami nejakého žltobieleho neidentifikovateľného koláča.
"Prišla som uzatvoriť 5 indexov," odpovedám. Na stole má kávičku, cukríky, koláče...
"Milá slečna, a čo ste vy robili do 12.augusta???" pýta sa ma mierne zvýšeným výchovným hlasom a uprene na mňa hľadí prežúvajúc koláč. Ach, u nás by ma za to vyrazili, a hneď.
"Mali sme ešte skúšku." odpovedám logicky.
"TO VÁS V ŽIADNOM PRÍPADE NEOSPRAVEDLŇUJE!!!" povedala... Pointa uzatvorenia indexu je tuším mať všetky skúšky...keďže sme mali termín skúšky 12.augusta, logicky nebolo možné uzatvoriť si index do 12.augusta...ale tete to neprišlo ako pádny argument...hmmm... V nemom úžase nad logickým rozmýšľaním tety za pultom som nestihla ani reagovať, a už mi trhala indexy z ruky.
5 pečiatok, asi 10 kliknutí myšou, a asi 20krát stlačenie klávesnice...presne toľko ju stálo uzatvorenie 5 indexov, kvôli ktorým robila nervy...
Počas posledného indexu jej zazvonil telefón na stole...Všetkým vám tu prisahám, nech mi je Boh svedkom, že tá žena ani nemrkla, ani ňou nehlo...Ignorovala ho, zvonil asi minútu, potom prestal. Už je mi úplne jasné prečo som sa sem nevedela ešte nikdy dovolať, keď som niečo potrebovala...
Vo vedľajšej miestnosti sedeli ďalšie tri tety, sedeli pri kávičke, a rozprávali sa, že by im bodla ešte jedna dovolenka... Pozerám na hodinky, pred pol hodinou im začali úradné hodiny...Ehm...
Retrospektívne som sa vrátila na hrôzu zápisu minulý rok, kedy tieto tety po mne, vtedy ešte ťažkopracujúcemu človeku, zvyknutého na seriózne jednanie, žačali bliakať, že ak sa pomýlim v indexe, tak mi nový jednoducho nedajú...A že si máme všetci láskavo švihnúť, lebo tu nechcú sedieť celý deň... Vtedy som bola v značnom šoku ako sa takto môžu chovať k študentom...
Dnes, otupená systémom, už len mávnem rukou... Každý predsa vie, že keby im na to niečo povedal, strpčia mu život ako len najviac to ide a to na niekoľko rokov.
U nás vo firme by som letela hneď. Ich zamestnávateľovi to asi zjavne neprekáža...