„V akej krajine to žijeme?!“ pýta sa aj Alojz Hlina takmer v každom vystúpení v parlamente a trieska pritom topánkou o stenu. Minule som navštívila jeho reštauráciu. Na stene tam visí oznam. Všetci sme naň pozerali 5 minút s otvorenými ústami.
„Dôležité upozornenie. Vážení zákazníci, ak máte pocit, že obsluha trvá dlho, nech sa páči, môžete si objednať sami pri bare.“
No v takejto krajine žijeme. Kde majiteľ, miesto toho, aby zaplatil o dvoch čašníkov viac, vylepí si na stenu oznam, že ak sa ti nepáči, dvihni riť a objednaj si sám, ty chumaj.
***
„Nekupujem si lístky v MHD. Aj tak je nahovno, nebudem im ešte za to aj platiť, darmožráčom!“ hovorí študent, ktorý sa každé ráno spoľahlivo vozí autobusom do školy. Je to ako ukradnúť z obchodu jogurt, zjesť ho a skonštatovať, že veď vlastne ani nebol dobrý, tak to asi ani nebola krádež. „Darmožráči zlodejskí sú v parlamente a vo vláde! Čo je toto za krajinu!“ vykrikuje študent a uteká na prednášku.
***
Štyri kamošky, otvorená fľaša vína, dobrá večera na stole. Debata o separovaní odpadu. Jedna sa s pobaveným tónom priznáva: „Kontajnery na separovaný odpad mám rovno pred vchodom do bytovky. Tak tam hádžem normálne všetky smeti. Veď čo som...nebudem chodiť na koniec ulice.“ Týždeň neskôr nám rozprávala o výlete do Zurichu: „Tak krásne tam je...úplne čisto a všetko tam funguje!“ povzdychla si. „A my tu žijeme v takejto krajine.“
***
Manažér firmy s kamarátmi hráva každý štvrtok futbal. Téma vždy skončí pri vyšších daniach a odvodoch. „Prečo ich mám platiť, keď si to rozkradnú na provízie?“ pýtajú sa jeden druhého a ťukajú si na čelo. Cestou z futbalu nestíha, pridá plyn a strúha si to cez mesto osemdesiatkou. Za zákrutou stojí policajt. Je to hajzel. Chce veľa peňazí, ale on je predsa šikovný. Nejako sa dohodneme pán policajt...no tak. Bez bločkov...privyrobíte si. Aj v takejto krajine to žijeme. Kde sa prstom ukazuje, že hentí kradnú a podplácajú, ale ono je to vlastne náš národný šport.
***
Zápcha na diaľnici. Nehoda, autá sa zipsujú do jedného pruhu. Až nezvyčajne trpezlivo, pomaly sa kolóna hýbe. Každé tri minúty prefrčí cez odstavný pruh auto a zaradí sa dopredu. Zastaví celú kolónu, ale prepchá sa. A potom v krčme búcha do stola... v akej to krajine žijeme. V takej, kde odstavný pruh neslúži sanitkám a pokazenému autu, kámo.
***
„Veď keby ja som tam bol, tiež by som kradol,“ hlási každý hrdo a pre svoj lepší pocit sa na chvíľu postavil na to námestie a kričal „Vlastizrada!“ A potom „Iveta poď von!“ stojac pred parlamentom a netušiac, že premiér sedí na Úrade vlády a nie v parlamente. V akej krajine to žijeme? Pýtajú sa všetci, lebo ako mudrovanie to v debate znie strašne dobre.
V takej kde sa stále operuje slovným spojením Slušní ľudia a Slušná krajina, ale ono je to vlastne normálny oxymoron.